Autori knihy Why Nations fail sa kladú práve tieto otázky. A prichádzajú so zaujímavou teóriou.
Správna motivácia
Zjednodušene povedané, prosperita krajín je zrkadlom kvality ich inštitúcií, ktoré majú tendenciu pretrvávať. Špeciálne dôležitá vlastnosť spoločenských a štátnych inštitúcií je vytvoriť inkluzívne prostredie v ktorom sa oplatí pracovať, inovovať, podnikať, byť aktívny. Naopak extraktívne inštitúcie a sú typické tým, že vládnuca vrstva extrahuje zdroje a moc od väčšiny spoločnosti smerom k sebe. Krajiny ako je USA, Nový Zéland, Austrália a krajiny západnej Európy kde sa vyvinuli inkluzívne inštitúcie patria medzi najbohatšie na svete. Naopak krajiny ktoré z nejakého dôvodu neprišli k inkluzívnym, ale naopak k extraktívnym inštitúciám sú chudobné. Medzi týmito dvoma skupinami existuje priepustnosť, čoho dôkazom sú krajiny ako napríklad Južná Kórea ktorá bola ešte na konci 50-tych rokov chudobná krajina (podobne Japonsko, kde sa táto zmena udiala v druhej polovici 19. storočia). Podľa autorov sa v niektorých momentoch môže vývoj krajín zvrátiť (tieto momenty nazývajú križovatky) ak využijú príležitosť na zmenu svojich inštitúcií. Väčšinou to však nie je jednoduché a to najmä z dvoch dôvodov: tendencia inštitúcií pretrvávať a silná motivácia výhody ťažiacej elity odolávať akýmkoľvek pokusom o zmenu.
Krajina, ktorá rastie len dočasne
Podľa autorov je možný istý rast aj pod extraktívnymi inštitúciami. Príkladom je Čína, Sovietsky zväz, ak pôjdeme ďalej do minulosti tak krajiny južnej Ameriky pod nadvládou Španielov. Základom úspechu je centralizácia ktorá umožňuje dosiahnuť istý stupeň stability a predvídateľnosti. Aj keď ide o extraktívne režimy, stále je z pohľadu obyvateľov výhodnejšie žiť a tvoriť hodnoty v takejto krajine ako napríklad Somálsku, teda krajine kde medzi sebou súperí niekoľko konkurujúcich klanov. Nech už sú inštitúcie nespravodlivé, stále je lepšie keď existujú. Tento rast pod extraktívnymi inštitúciami je však obmedzený kvôli strachu vládnucej vrstvy z takzvanej kreatívnej deštrukcie, ktorá by ju mohla pripraviť o moc a ktorá je zároveň podľa autorov nutná pre inovácie. Režimy s ťažiacou elitou sú jednoducho príliš skostnatené a podozrievavé voči zmenám, aby dokázali konkurovať. Rast s inkluzívnymi inštitúciami je spôsobený mierou ochrany práv obyvateľov. V inkluzívnej spoločnosti sa skrátka oplatí byť aktívny, lebo nehrozí skonfiškovanie majetku, byrokracia nie je priveľká, sociálne vrstvy sú priepustné. Čína patrí do skupiny krajín s extraktívnýmymi inštitúciami. Jej rast je podľa autorov knihy obmedzený a čoskoro narazí na limity.
Extraktívne inštitúcie na Slovensku
V súvislosti s problémami Slovenska preto ide o pomerne zaujímavú teóriu. Korupcia, schránkové firmy, moc finančných skupín a oligarchov sú fenomény ktoré hovoria o tom že aj na Slovensku existuje extrakcia od širokých skupín obyvateľstva k úzkej skupine občanov, ktorá z toho profituje. Problémy s kvalitou súdov možno považovať za obmedzenie vlastníckych práv v tom, že sa ich jednotlivec buď nedomôže alebo domôže s dlhým časovým odstupom. A to je presne prototyp nefungujúcej inštitúcie, ktorý podľa autorov ľudí odrádza od aktivity a v konečnom dôsledku prispieva k chudobe.
Odporúčam všetkým, ktorých zaujímajú súvislosti ekonomiky a politiky
Knihu How nations fail by som odporučil všetkým, ktorí sa zaujímajú o súvislosti medzi ekonomikou a politikou. Kniha obsahuje množstvo historických a súčasných príkladov krajín, ktoré sa ocitli v takzvanom začarovanom cykle ekonomických a politických extraktívnych inštitúcií (Rakúsku-Uhorsko, Osmanská ríša, Kolumbia, Kongo, Etiópia, Guatemalla, Sierra Leone, Mexiko, Severná Kórea), ako aj opačné príklady krajín, ktorým sa z neho podarilo vymaniť (Botswana, Brazília, Chile, Japonsko, Južná Kórea, Južná Afrika). Ich príbeh ako aj táto kniha môže byť slúžiť ako materiál k štúdiu opatrení, ktoré by mohli zvýšiť nádej na budúcu prosperitu zaostávajúcich krajín.
